25.3.2026 (SITA.sk) – Pod Tatrami si v týchto dňoch pripomínajú 84. výročie prvého transportu Židov zo Slovenska do koncentračného tábora Auschwitz. Ten vyrazil z popradskej železničnej stanice večer 25. marca 1942. V dobytčích vagónoch bolo 999 mladých žien a dievčat vo veku od 16 rokov, vrátilo sa z nich približne dvadsať.
Slovensko bolo prvou krajinou s deportáciami po Nemecku
V súčasnosti už na Slovensku podľa vedúceho Múzea holokaustu v Seredi Martina Korčoka nenájdeme žiadnu preživšiu, a pravdepodobne ani nikoho z prvej vlny deportácií, v rámci ktorej bolo v 57 transportoch vyvezených takmer 58-tisíc ľudí. Celkovo podľa jeho slov žije už len približne dvesto tých, ktorí prežili druhú vlnu deportácií alebo sa im podarilo zachrániť ukrývaním sa.
Vojnová Slovenská republika bola vôbec prvou krajinou po nacistickom Nemecku, ktorá spustila masové deportácie Židov do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Išlo podľa Korčoka o štátom organizovanú fyzickú likvidáciu Židov nacistami a ich prisluhovačmi.
„Každý jeden človek, ktorý sa narodil ako Žid, bol na základe rasy určený na smrť, bez výnimky,“ pripomína. Transportom židovských dievčat a žien z Popradu 25. marca 1942 predstavitelia vtedajšieho štátu spustili deportácie realizované v dvoch vlnách. Prvá trvala od marca do októbra 1942, druhá od septembra 1944. Celý tento tragický proces sa opieral o protižidovskú legislatívu prijatú 9. septembra 1941, známu ako Židovský kódex. Tá podľa Korčoka zostáva mementom zlyhania ľudskosti a štátnej moci.
Svedkovia transportov však pomaly odchádzajú. „Prvú vlnu prežilo len niekoľko sto ľudí, z ktorých už na Slovensku s najväčšou pravdepodobnosťou nežije nikto,“ poznamenal vedúci Múzea holokaustu v Seredi.
200 preživších z druhej vlny
Ostalo podľa jeho slov približne 200 preživších z druhej vlny, ktorí sa počas nej ukrývali na území Slovenska alebo Maďarska. Svedectvá mnohých sa zachovali aj vďaka Dokumentačnému stredisku holokaustu. Medzi nimi Matildy Hraboveckej, rodenej Friedmannovej (1924 – 2015), z Prešova, ktorá bola v prvom transporte.
„Keď sme prišli do Osvienčimu, všetko sme museli nechať bokom. Všetky nás vyzliekli, ostrihali. Tie nadávky aj údery, to bolo po prvýkrát už vtedy. Dostali sme uniformy po Červenoarmejcoch, ktorí tam zahynuli. Boli sme prvými väzňami vyhladzovacieho koncentračného tábora Osvienčim,“ hovorí vo videonahrávke Hrabovecká, ktorá mala v čase deportácie sedemnásť rokov.
Uctiť si obete holokaustu prichádzajú každoročne na železničnú stanicu v Poprade ich potomkovia. V stredu bol medzi nimi aj člen Židovskej náboženskej obce v Košiciach Peter Haber (77). V prvom transporte skončili dve sestry jeho otca. Zistil to iba náhodou, po mnohých rokoch.
„Pozeral som si zoznam deportovaných v prvom transporte. Hľadal som v ňom totiž mamičkinu sestru, no nenašiel som ju, zrejme bola odvlečená v jednom z nasledujúcich transportov. Zrazu mi padol zrak na dve mená uvedené nižšie na zozname, išlo o otcove sestry. Boli tam aj ich dátumy narodenia a bydlisko. Nebohý otec počas svojho života predpokladal, že sestry skončili spolu s jeho bratmi aj rodičmi v Sobibore. Pravdu o tom, že boli v prvom transporte, sa už počas života nedozvedel,“ opísal pre SITA. Dievčatá a ženy z prvého transportu, ktoré holokaust prežili, si podľa jeho slov na sestry, jeho tety, po vojne nepamätali.
Nikto z rodiny neprežil
„Nikto o nich nič nevedel. Neviem teda, či zahynuli hneď po príchode po selekcii, alebo tam prežili viac dní či týždňov. Nikto nepoznal ich a ani ony nikoho nepoznali. Pochádzali totiž z dediny, a do vzdialenejšej dediny nechodievali ani na veľké sviatky,“ vysvetlil Haber, ktorý sa narodil v roku 1948 v Michalovciach. Jeho mama bola z Vranova, otec z obce neďaleko Humenného, Topoľovky.
„Mamka pochádzala z troch súrodencov, holokaust prežila z rodiny len ona. Otec bol z piatich súrodencov, z veľkej rodiny prežil rovnako iba on sám,“ približuje Haber. Rodina jeho mamy mala výnimku a mohla tak do roku 1944 ostať doma, na východnom Slovensku.
„Keď vyšlo nariadenie, že na východnom Slovensku nesmie ostať žiaden Žid, deportovali ich do Serede. Odtiaľ bola mamka s rodičmi deportovaná do Auschwitzu. Jej rodičia tam zahynuli. Jej brat, ktorý študoval židovskú ješivu (vyššia židovská škola, pozn. red.) v Nitre bol ako študent deportovaný osobitne spolu s ďalšími študentmi a tiež neprežil. Mamička si prešla viacerými koncentračnými tábormi, prežila pochod smrti. Keď sa nachádzala v tábore Bergen-Belsen bola úplne na pokraji síl, vážila 25 kilogramov, mala škvrnitý týfus. Cez Červený kríž sa dostala do Švédska, kde ju liečili. Po vyše roku ju tam postavili na nohy a na Slovensko sa vrátila v roku 1946 ako 21-ročná, prišla do Vranova, kde už ale nikoho nenašla. Mala 21 rokov,“ opísal ďalej Haber.
V roku 1947 sa zoznámila s budúcim manželom, ktorý prežil vojnu v úkrytoch. To, že mama prežila koncentračný tábor, vedel Haber spolu so svojou sestrou odmala. Rovnako poznali príbeh svojej rodiny. „Nebolo to u nás tabu,“ poznamenal.
Pietna spomienka
Už niekoľko rokov prichádza na pietnu spomienku so svojimi študentmi aj pedagóg Vladimír Andráš zo Strednej odbornej školy polytechnickej J. A. Baťu vo Svite, ktorý sa venuje výskumu židovských dievčat z Popradu a okolia v prvom transporte. Tých bolo podľa jeho slov šesťdesiat.
„Postupne sme zatiaľ zistili, že z koncentračného tábora sa vrátilo sedem z nich, máme ich príbehy zdokumentované,“ povedal pre SITA. V tomto roku sa jeho študenti zamerali na Popradčanku Lenku Groschlerovú (1920-2011), ktorá bola v prvom transporte so svojou sestrou Hedou.
„Chodila do židovskej ľudovej školy, mala rada Tatry, lyžovala, chodila na turistiku, mala tu svoje kamarátky a potom prišlo to zlé obdobie, keď ju vytrhli zo života,“ poznamenal. Na vyučovanie danej témy využíva podľa jeho slov aj pamätné dni spojené s holokaustom. Intenzívnej edukácii sa venuje rovnako Múzeum holokaustu v Seredi, ktorého pracovníci prichádzajú za študentmi aj do regiónov.
„Holokaust bol najväčším zlyhaním demokracie v novodobých dejinách. Pomaly už neexistujú priamy preživší a svedkovia, ktorí by mohli o tom hovoriť. Našou úlohou je, aby sa na to, čo prežili, nezabudlo, a rovnako, aby sa nezabudlo ani na obete,“ poznamenal Korčok. Zároveň pripomína, že mnohí prežili vďaka pomoci dobrých ľudí. „Nie sú len zlí ľudia, sú aj dobrí, záleží len od nás, na ktorú stranu sa postavíme,“ skonštatoval.
Viac k témam: 104. výročie vzniku Československej republiky, Auschwitz, Holokaust
Zdroj: SITA.sk – Od prvého transportu Židov uplynulo už 84 rokov, svedkovia a pamätníci postupne odchádzajú © SITA Všetky práva vyhradené.
25. marca 2026
